Osobnosti histórie
V tejto časti by som chcem poukázať na niektoré známe aj menej známe historické osobnosti, ktoré sa počas svojho života stali spolutvorcami histórie hradu Teplica a obce Sklené Teplice (či už osobnou prítomnosťou, alebo na základe svojich činov, rozhodnutí a rozkazov, ktoré menili históriu v tejto oblasti a dotýkali sa života miestneho obyvateľstva a to jednak v pozitívnom, ako aj negatívnom ponímaní historických súvislostí v takej, alebo onakej dobe. Či, tieto osoby chceli meniť a písať miestnu históriu a či si to v danej dobe aj uvedomovali, je už druhoradé, každopádne história hradu a obce už bude navždy s ich menami prepojená, alebo spätá a zostanú navždy jej súčasťou.
♦
JÁN HUŇADY
(1397/1400/1407 - 11.08.1456)
Celý svoj produktívny život zasvätil bojom proti nepriateľom Uhorska. Spolu s manželkou Alžbetou, rod. Szilaágiovou vychovali pre Uhorsko kráľa Mateja, zvaného Korvín. Ján Huňady bol nemanželským synom Žigmunda Luxemburského. Jeho matka Alžbeta Maršinaiová pochádzala z chudobnej sedmohradskej šľachtickej rodiny. Pozoruhodné je, že Žigmundov syn nevedel písať ani čítať. Napriek tomu sa prepracoval do významných funkcií Uhorska a stal sa váženou osobnosťou krajiny. Bol vynikajúcim vojakom a známym uhorským vojvodcom, ktorý zvádzal veľké boje s Turkami, bratríkmi a inými nepriateľmi Uhorska. Ján Huňady mal veľký majetok, ku ktorému mu značnou mierou prispel sám Žigmund Luxemburský. Patrilo mu 28 hradov, vyše tisíc poddanských miest a dedín s výmerou štyri milióny dvesto tisíc jutár pôdy. Jeho majetky sa nachádzali v južnejších častiach Uhorska, v Sedmohradsku a Potisí. Jeho hlavným rodinným sídlom bol hrad Vajdahuňad v Rumunsku. Mal dvoch synov, ktorí sa zapísali do histórie Uhorska. Starší syn Ladislav v súboji zabil poradcu mladého kráľa Ladislava Pohrobka grófa Cillského, za čo ho dal kráľ uväzniť a popraviť 16. marca 1457 pred hradbami Budína. Mladší brat Matej sa od roku 1458 stal uhorským kráľom ako Matej Korvín. Uhorsko v tej dobe ničili mnohé ťažké boje s Turkami a bratríkmi, v ktorých významnú úlohu zohrával Ján Huňady. V roku 1440 prišli do Uhorska bratríci. Ich hlavným kapitánom sa stal Ján Jiskra a Uhorským kráľom Vladislav I. Jeho verným prívržencom bol Ján Huňady, ktorý zvádzal mnohé boje s Jiskrom a jeho žoldniermi. Po smrti Vladislava I. v roku 1444 pri Varne v boji s Turkmi, bolo o rok neskoršie priznané právo na uhorskú korunu mladému Ladislavovi V. Pohrobkovi. Ten nebol schopný krajinu riadiť a preto bola ustanovená Regenčná rada, pozostávajúca zo siedmich kapitánov medzi ktorými zo Slovenska boli: Ján Jiskra, Pongrác z Mikuláša, krajinský sudca Imrich Bubek a Ján Huňady. Medzi nimi vznikli nedorozumenia, spory a ozbrojené konflikty. Preto sa od roku 1446 Ján Huňady stal zemským správcom Uhorska a Jiskra ostal hlavným kapitánom bratríkov a ich rivalita sa ešte prehĺbila. Huňady sa stal najmocnejším veľmožom krajiny, ktorý hájil záujmy uhorskej šľachty a Jiskra naďalej chránil práve mladého Ladislava V. a Habsburgovcov v Uhorsku. Najväčšiu porážku utrpel Ján Huňady s uhorským vojskom v bitke na Kosovom poli v r. 1448 a ledva si zachránil holý život. Od bratríkov najväčšia porážka prišla v r. 1451 v boji o Lučenec, kde štyri tisíc bratríkov porazilo Huňadyho 16 tisícovú uhorskú armádu. Okrem prehier Ján Huňady zaznamenal aj mnohé víťazstvá a jeho najväčším úspechom bola vyhraná bitka nad Turkmi o Belehrad 14. júla 1456. Bitka bola veľmi dôležitá pre celé vtedajšie Uhorsko. V tomto dôležitom boji sa vyznamenal Ján Huňady a vyslúžil si vtedy prezývku - Turkobijec. Jeho veľké zásluhy v boji ocenil aj rímsky pápež Kalist III. Na jeho počesť nariadil vo všetkých kresťanských kostoloch po celom Uhorsku obedňajšie zvonenie a tento zvyk sa odvtedy zachoval až dodnes. Za najväčšie víťazstvo nad bratríkmi a Jiráskom sa považuje víťazstvo Huňadyho v roku 1449 v boji o Moldavu n/Bodvou. Po ťažkej a vyčerpávajúcej bitke o Belehrad sa Ján Huňady utiahol na odpočinok do pevnosti Zimony, kde vypukol mor a 11. augusta 1456 zomrel.
♦
KAZIMÍR IV. JAGELLONSKY
(30.11.1427 - 07.06.1492)
♦
MATEJ KORVÍN
(23.02.1440 - 06.04.1490)
V rokoch 1458 až 1490 kráľ, od roku 1486 rakúsky vojvoda a od roku 1469 si nárokoval i titul českého kráľa. Za svoju prvoradú úlohu považoval likvidáciu bratríckych skupín na Slovensku. V máji 1458 pri Blatnom Potoku porazili kráľovské vojská bratríkov. Posledný bratrícky tábor zničili v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch. Vodcu bratríkov Švehlu a ďalších kapitánov dal popraviť. Radových vojakov prijal do svojho „čierneho vojska“ ako žoldnierov. Vojsko tvorili bývalí Jiskrovi a bratrícki bojovníci, približne 20.000 až 30.000 mužov. Po likvidácii vnútorného nepriateľa podnikol tri výpravy proti Osmanskej ríši, v ktorých dosiahol iba čiastočné úspechy.
♦
BEATRIX ARAGÓNSKA
(14.11.1457 – 12.09.1508)
Bola neapolská princezná, druhá manželka uhorského kráľa Mateja Korvína.
♦
JÁN JISKRA
(asi 1400 - asi 1469)
Ján Jiskra z Brandýsa (po česky Jan Jiskra (z Brandýse), po nemecky Johann Giskra (von Brandeis), po anglicky John Giskra, po maď. János Giskra) (* asi 1400 – † asi 1469) bol český vojvodca, stratég a diplomat. Na čele bývalých husitov dlhý čas pôsobil na Slovensku, kde hájil záujmy Habsburgovcov vo vzťahu k uhorskému trónu. Miesto narodenia je pravdepodobne Brandýs nad Orlicou. V 13. storočí sa rod pánov z Brandýsa rozdelil na dve vetvy, českú a moravskú. V r. 1274 získali bratia Jindřich a Vintíř od Olomouckého biskupstva zem, neďaleko Přerova, na Severnej Morave, spojenú s vazalstvom. V 14. storočí rozsiahly majetok prilákal Vintířových synov Milotu a Beneša z Brandýsa vstúpiť do služieb mocných pánov z Kravař. Alšík z Brandýsa, Milotov syn, bol členom rodiny v r. 1372. Nie je známe či Alšík mal deti, ale vieme, že bol ženatý, lebo spolu so svojou manželkou Agnežkou v r. 1391 obdaroval kláštor vo Fulneku nejakým darom. Predpokladá sa, že Alšík je otcom Jána Jiskru, ktorého narodenie sa datuje do roku 1400. Život V mladosti sa naučil vojenské umenie v Taliansku (niektoré pramene uvádzajú, že sa zúčastnil námorných bitiek na strane Benátčanov) a osvojil si aj husitskú bojovú taktiku. Po bitke pri Lipanoch (30. mája 1434) bojoval pri Belehrade na čele žoldnierov naverbovaných z bývalých husitských bojovníkov (prevažne táboritov) v službách cisára Žigmunda proti Turkom. Po smrti Žigmunda Luxemburského v roku 1437 nastúpil na trón Albrecht Habsburský, ktorý však už v októbri roku 1439 zomrel. Jeho manželka Alžbeta bola tehotná a vo februári 1440 sa jej narodil syn Ladislav, zvaný Pohrobok. V Uhorsku nastala zaujímavá situácia, pretože v máji 1440 nechala Alžbeta korunovať za uhorského kráľa malého Ladislava a v júli 1440 bol s podporou šľachty korunovaný za uhorského kráľa poľský kráľ Vladislav III., ktorý v Uhorsku vládol ako Vladislav I.. Alžbeta s malým Ladislavom ušla z Uhorska a na ochranu záujmov neplnoletého kráľa najala českého katolíckeho šľachtica Jána Jiskru z Brandýsa. Ako sa čoskoro ukázalo, nemohla si vybrať lepšie. Jiskra a Slovensko – aj otázka č.12 V roku 1440 ho kráľovná Alžbeta poverila obranou nástupníckych práv syna Ladislava Pohrobka proti novozvolenému uhorskému kráľovi Vladislavovi Jagellovskému. Jan Jiskra s asi päťtisícovým žoldnierskym vojskom, skladajúcim sa prevažne z bývalých husitských bojovníkov, za krátky čas obsadil stredoslovenské banské mestá, Spiš a časť východného Slovenska, a tak znemožňoval kráľovi Vladislavovi spojenie s Poľskom. Medzi jeho strategické ťahy patrilo ovládnutie Kremnice a tým aj kremnickej mincovne, kde v mene Ladislava Pohrobka dal raziť kvalitné dukáty, čo jeho vláde zabezpečovalo stabilitu. Vladislav, ktorý všetky svoje sily vrhal do boja proti Turkom, žil s Jiskrom v ustavične predlžovanom prímerí. Po smrti kráľovnej Alžbety sa stal hlavným kapitánom (veliteľom) vojska kráľa Ladislava Pohrobka (1442). Po porážke v bitke pri Varne (1444), od ktorej sa kráľ Vladislav stal nezvestným (alebo padol), bol Jan Jiskra jedným zo siedmych kapitánov spravujúcich Uhorsko. Jeho územie sa rozprestieralo na dnešnom Slovensku, s hlavným sídlom na zvolenskom hrade a v Košiciach. Po zvolení Jána Huňadyho za miestodržiteľa Uhorska (1446) bol s ním Jiskra v ustavičnom vojnovom stave, iba občas prerušovanom vzájomne dohodnutými prímeriami. V roku 1449, dve míle severne od Košíc porazil maďarské vojsko. Preto bol v januári 1450 zvolaný do Budína snem, na ktorom uzatvorili mier a Ján Jiskra sa zaviazal svojim podpisom (31. marec 1450) tieto podmienky dodržiavať. No mier nemal dlhé trvanie. Už v nasledujúcom roku dosiahol najväčšie víťazstvo nad Huňadym v bitke pri Lučenci (7. september 1451), po ktorej uzavreli mier. Keď Ladislav Pohrobok nastúpil po dosiahnutí plnoletosti na trón, uhorský snem (aj pod vplyvom Henricha Celského) pozbavil Jána Jiskru dovtedajšieho postavenia. V obhajobe kráľovských nástupníckych práv po jeho boku bojoval Peter Aksamit, ktorý bol viac naklonený pôvodným husitským myšlienkam. Ten ešte v roku 1448 vytvoril na Slovensku vojenský spolok „Bratríci“. Od čias vzniku spolku pomáhal Jiskrovi, ale bratríci tvorili akúsi samostatnú spoločnosť. Ján Jiskra odišiel z Uhorska a jeho vojská sa pridali k bratríkom. V roku 1454 ho povolali naspäť, aby paralyzoval bratrícke hnutie; sčasti sa mu to aj podarilo. Po nastúpení Mateja I. Korvína (1458) odišiel do Poľska, aby tam pomohol uzavrieť mier medzi poľským kráľom a Rádom nemeckých rytierov a ponúkol pomoc na získanie uhorského trónu Kazimírovi IV. Jagellovskému, ktorý ju však neprijal. V roku 1460 sa usiloval o zmierenie s Matejom Korvínom, lebo Korvín chcel vojensky zlikvidovať jeho dŕžavu. V apríli 1462, po dohode Mateja Korvína s cisárom Fridrichom III. prijal Matej Jiskru do svojich služieb, povýšil ho na baróna, daroval mu hrad Solymos s majetkami v Aradskej a hrad Lippa v Temešvárskej stolici. Jan Jiskra sa potom zúčastnil na bojoch proti Turkom a ich spojencom (valašský vojvoda Štefan Veľký); v januári 1467 rokoval z poverenia Mateja so sultánom Mehmedom II. o mieri v Istanbule. Ján Jiskra strávil s prestávkami na Slovensku 22 rokov. Ako úspešný vojvodca mal porozumenie aj pre potreby svojich vojakov. Nebol husitom, ako sa to o ňom niekedy mylne tvrdí, ale katolík, a bol vždy v priateľskom pomere s protihusitskými kruhmi českej šľachty, na čele ktorých bol Oldřich z Rožmberka. Aeneas Silvius Piccolomini (neskorší pápež Pius II.) ho zaradil do svojich životopisov slávnych mužov tých čias (De viris illustribus). Smrť Dátum, miesto a príčina jeho smrti sú zatiaľ neznáme. Posledný krát sa ako živý spomína v majetkovej listine zo dňa 22. októbra 1468.V kráľovskej listine zo dňa 6. februára 1471, sa Jiskra spomína už ako zosnulý. Niekedy v dobe medzi uvedenými dátumami zomrel.
♦
ŠTEFAN BOČKAI
(1557 - december 1606)
♦
GABRIEL BETLEN
(1580 - 15.11.1629)
Gabriel Betlen (po maďarsky Bethlen Gábor, po nemecky Gabriel Bethlen) (* 1580 Ilia – † 15. november 1629 Alba Iulia) bol sedmohradským kniežaťom a vodcom protihabsburského povstania v Kráľovskom Uhorsku na území dnešného Slovenska. Jeho ozbrojené vystúpenie bolo sčasti súčasťou tridsaťročnej vojny. Viedol aktívnu protestantsky orientovanú zahraničnú politiku. Tento najslávnejší predstaviteľ Iktáriovskej vetvy veľmi starej maďarskej rodiny Betlenovcov sa narodil v meste Ilia (maď. Marosillye) a vzdelanie získal v Lazarei, na hrade svojho strýka Andrása Lázára. Odtiaľ ho poslali na dvor sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoriho, ktorého sprevádzal na jeho slávnom valašskej výprave. Bol pri tom, keď sa roku 1605 Štefan Bočkaj stal sedmohradským kniežaťom a neskôr zostal jeho poradcom. Betlen podporoval Bočkajovho nástupcu Gabriela Bátoriho (1608-1613), ale pre nesúhlas s jeho politikou zbližovania sa Habsburgovcami bol nútený utiecť a hľadať útočisko u Turkov. V 1613 Betlen viedol veľké vojsko proti kniežaťu Bátorimu, ale v tom istom roku bol Bátori zavraždený dvomi jeho dôstojníkmi a Betlen bol Osmanskou ríšou dosadený na trón za nesúhlasu rakúskeho cisára Mateja, ktorý by mal radšej na tróne niekoho nakloneného viac Viedni než Carihradu. 13. októbra 1613 sedmohradský snem v Kluži (dnes Cluj-Napoca; maď. Koloszvár, nem. Klausenburg) formálne potvrdil túto voľbu tureckého sultána. V roku 1615 cisár Matej tiež formálne uznal Betlena ako knieža Sedmohradska, ale Betlen tajne sľúbil, že bude pomáhať Habsburgovcom proti Turkom. Vyvarujúc sa krutosti a výstrelkov mnohých svojich predchodcov, Betlen zriadil výnimočný variant patriarchálneho ale dostatočne osvieteného despotizmu. Otváral bane, zakladal priemysel a znárodnil veľa zložiek sedmohradského zahraničného obchodu, jeho agenti vykupovali produkty za pevné ceny a predávali ich za hranicami so ziskom, čo skoro zdvojnásobilo jeho príjmy. Postavil veľký nový palác vo svojom hlavnom meste Alba Iulia (maď.Gyulafehérvár), vydržiaval si prepychový dvor a podporoval umenie a vedu, najmä v spojitosti s jeho vlastným kalvínskym vyznaním. Založil akadémiu, do ktorej pozýval pastorov a učiteľov z Kráľovského Uhorska, posielal študentov do zahraničia na protestantské univerzity do Anglicka, Holandska a protestantského Nemecka. Veľkú časť svojich príjmov venoval starostlivosti o stále žoldnierske vojsko, s ktorého pomocou viedol ctižiadostivú zahraničnú politiku. Zachovával mier s Portou, čo ale neplatilo pre severozápad. Mal viacero príčin na protihabsburgské výboje do susedného Kráľovského Uhorska (1619-1626), ktoré sa sčasti konali v rámci tridsaťročnej vojny prebiehajúcej v západnej Európe:nesporne bol čiastočne motivovaný individuálnymi ambíciamihabsburský absolutizmus v Kráľovskom Uhorsku úspešná protireformácia v Kráľovskom Uhorsku, konfiškácie majetkov protestantov. Betlen sa snažil chrániť protestantské slobody. Habsburgovci porušili viedenský mier z roku 1606, ktorý ukončil protihabsbuské povstanie jeho „predchodcu“ Štefana Bočkaja. Habsburgovci porušili tajný dohovor s Betlenom z roku 1615, predĺžili mier s Osmanskou ríšou v júli 1615, a spojili sa s Jurajom Drugetom, kapitánom Horného Uhorska (východné Slovensko a susedné územia) proti Betlenovi. Kým bol cisár Ferdinand II. zamestnaný roku 1618 českým protihabsburským povstaním, sa podarilo Betlenovi postaviť 18 tisícové vojsko, s ktorým v auguste 1619 vtrhol do Kráľovského Uhorska a v septembri obsadil Košice. Tu ho podporili oddiely sympatizujúcej šľachty, vyhlásili ho za „správcu“ Kráľovského Uhorska a ochrancu protestantov. Zakrátko dobyl celé Slovensko. V Bratislave mu 14. októbra palatín Žigmund Forgáč odovzdal na Bratislavskom hrade uhorskú kráľovskú korunu. 25. augusta 1620 sa na sneme v Banskej Bystrici dal Betlen zvoliť za uhorského kráľa. Korunovaný však nebol, pretože si nechcel zahatať všetky cesty na prípadné dohody s cisárom. Cisár Ferdinand II., ktorý sa chystal na vojnu proti českým stavom, uzavrel s Betlenom prímerie. Porážka českých stavov Ferdinandovými oddielmi v bitke na Bielej hore v novembri 1620 (do ktorej Betlen tiež poslal 3000 vojakov, ktorí ale prišli neskoro) spôsobila obrat a mala veľký vplyv na ďalší priebeh Betlenovho povstania proti Habsburgovcom. Ferdinand II. sa strašnými represáliami pomstil porazeným Čechom a začal úspešne znova dobýjať dnešné územie Slovenska (Bratislavu znova dobyl v máji 1621, centrum Slovenska v júni 1621) a Betlen bol nútený začať mierové rokovania, čo bol ale aj dôsledok toho, že prestal byť bezprostredne podporovaný Turkami a stratil podporu tých protestantských šľachticov, ktorí nedostali zabavený majetok katolíkov na Slovensku. Po dlhých rokovaniach bol 31. decembra 1621 (iné zdroje uvádzajú 6. január 1622) uzatvorený tzv. Mikulovský mier, ktorého podpisom sa Betlen vzdal kráľovského titulu pod podmienkou, že Ferdinand potvrdí Viedenský mier z roku 1606 (ktorý povolil slobodu vierovyznania). Betlen si navyše zabezpečil (čisto formálny) titul „ríšskeho kniežaťa“ (Sedmohradska). Získal sedem stolíc v okolí hornej Tisy, pevnosti Tokaj, Mukačevo a Ecsed, a vojvodstvá v Sliezsku. Potom Betlen ešte dva razy (1623-1624 a 1626) začal výpravy na území dnešného Slovenska proti Ferdinandovi, v tomto čase ako spojenec protihabsburgskej protestantskej koalície. Prvá vojna sa skončila (1624) Viedenským mierom, druhá v roku 1626 Bratislavským mierom, ktoré oba v podstate potvrdili výsledky Mikulovského mieru z r. 1621(22). Po druhej z týchto výprav sa Betlen pokúsil o zblíženie s viedenským dvorom. Navrhol spojenectvo proti Turkom a svoj sobáš s rakúskou arcivojvodkyňou, ale Ferdinand mu nedôveroval, tak k dohode nedošlo. Odpoveďou na zamietnutie z Viedne bol sobáš s Katarínou, dcérou kurfirsta Brandenburgu, ktorý ho tesnejšie spojil s protestantskou koalíciou, najmä s jeho švagrom Gustávom II. Adolfom, švédskym kráľom (kráľovná Mária Eleonóra bola sestrou jeho manželky), ktorý dúfal, že mu pomôže získať poľskú korunu. Zomrel skôr, ako mohol vykonať niektorý zo svojich plánov (15.november1629). Historici vykresľujú Betlena rôzne. Maďarský historik v ňom vidí skôr osvietenského absolutistického vládcu, ktorý rozvíjal hospodárstvo Sedmohradska, no nemeckí a slovenskí historici ho vidia skôr ako krutého a koristníckeho drancovateľa.
♦
JURAJ I. RÁKOCI
(08.06.1593 - 11.10.1648)
♦
MATEJ BEL
(22.03.1684 - 29.08.1749)
Bol slovenský polyhistor, encyklopedista, filozof, pedagóg, evanielický kazateľ, priekopník slovenského osvietenectva, jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku.
♦
IGNÁC BORN
(26.12.1742 - 24.07.1791)
Banský radca v Banskej Štiavnici a neskôr aj v Prahe, odborník vo veciach baníctva a spracovania rúd, zastával funkciu skutočného dvorského radcu. Svojim vedeckým výskumom chcel aplikovať amalgamačnú metódu do podmienok na území habsburskej ríše, čo sa mu aj podarilo. Na základe veľkého vedeckého záujmu sa v roku 1786 v Sklených Tepliciach, konal medzinárodný vedecký kongres k novej amalgamačnej metóde.
♦
SAMUEL MIKOVÍNI (1686/1700 -23.03.1750)
Bol stoličným matematikom - inžinierom Bratislavskej stolice, venoval sa najmä melioračným prácam. V roku 1735 ho menovali profesorom banskej školy v Banskej Štiavnici a inžinierom stredoslovenských banských miest.
♦
FRANTIŠEK LOTRINSKÝ
(08.12.1708 - 18.08. 1765)
Bol lotrinský vojvoda, toskánsky veľkovojvoda a rímsko nemecký cisár. V roku 1729 musel František Štefan po otcovej smrti prevziať vlády v Lotrinsku. V r. 1731 – 1732 podnikol veľkú cestu po Európe, počas ktorej v Haagu vstúpil do slobodomurárskej lóže.
♦
KRISTIÁN ANDREJ ZIPSER
(25.11.1783 – 20.02.1864)
Bol pedagóg, mineralóg, geológ, vlastivedný pracovník, organizátor vedeckého života a prírodovedec – entomológ.
♦
ANDREJ KMEŤ
(19.11.1841 - 16.02.1908)
Dňa 19. novembra 1841 sa v rodine obecného kováča Štefana Kmeťa a jeho manželky Alžbety, narodil syn Andrej. Jeho meno je natrvalo zapísané v kultúrnej histórii slovenského národa. Andrej Kmeť študoval v Žarnovickej hute, gymnázium navštevoval v Banskej Štiavnici, študoval v Trnave a v seminári v Ostrihome, kde bol aj vysvätený za kňaza. Svoju prvú omšu slúžil 12. marca 1865 vo svojej rodnej Bzenici . Jeho prvé pôsobisko bolo v Senohrade , kde založil cirkevnú knižnicu a školskú štepnicu. V roku 1868 ho preložili do Krnišova, kde organizoval porady ovocinárskych, roľníckych, technických a prekladateľských spolkov. Aj tu založil knižnicu a ovocný sad. Andrej Kmeť písal listy, príspevky do rôznych periodik, snažil sa o vedecké mapovanie rôznych ľudských činností, tvoril herbár a etymologizoval a lúštil slovenské názvy. Popri potulkách geologických a mineralogických, nikdy neváhal botanizovať a svoje zbierky začal kategorizovať a triediť . V roku 1878 bol menovaný kňazom v obci Prenčov . Tu ho očarilo neďaleké Sitno, ktorému venoval svoje vrcholné dielo Veleba Sitna. Keď rozšíril svoju botanickú zbierku, začal uvažovať o myšlienke na založenie Slovenského vedeckého spolku. V roku 1890 sa jeho predstavy čiastočne naplnili a bola postavená stavba s názvom Dom, kde bola uložená jeho geologická zbierka. Vďaka jeho dlhodobému úsiliu bola v roku 1895 založená Muzeálna Slovenská Spoločnosť ktorej predsedal. Všetko čo mohol a čo mu bolo cenné, daroval do Muzeálnej slovenskej spoločnosti. V r. 1905 sa rozhodlo o výstavbe novej budovy pre múzeum hlavne pre Kmeťovo neustále dopĺňanie zbierok. Kmeť sa presťahoval do Martina, aby mohol dozerať na výstavbu novej budovy múzea. Andrej Kmeť umrel 16. februára 1908 a bol pochovaný na Martinskom národnom cintoríne. Jeho publikované diela boli: Veleba Sitna – monografia Štiavnických vrchov, Hospodár na Slovensku – publikácia hospodárení, Spodná čeľusť človečia s dvoma zámkami a čeľuste človečie so zámkami – pojednáva o archeologických objavoch, Ďalšie výskumy z obvodu Sitna – o archeologickom bádaní na mieste zrúcanín Sitnianskeho hradu.
