Hrad Teplica

Prvá doložená písomná zmienka o hrade Teplica pochádza až z roku 1456, kedy sa hradu zmocnilo Jiskrovo vojsko. V tom istom roku bratríci o hrad prišli, nakoľko Ján Huňady (gubernátor Uhorska), nariadil kremnickej banskej komore vyplatiť sumu 400 zlatých na opravu a modernizáciu hradu Teplica, čo znamená, že hrad bol v týchto bojoch pravdepodobne značne poškodený.   Z roku  1463 pochádza písomná zmienka o Ondrejovi Marderovi, ktorý bol toho času kapitánom strážnej posádky na hrade. V uvedenom roku si totižto vzal do prenájmu od opáta Jána mlyn, ktorý sa mal nachádzať blízko Pukanca.  

V roku 1471 vstúpili na územie dnešného Slovenska vojská poľského kráľa a litovského veľkokniežaťa Kazimíra IV. Jagellonskeho (30.11.1427 – 07.06.1492), ktorý si s podporou ostrihomského arcibiskupa robil nároky na uhorskú korunu. Kráľ Matej Korvín povstanie do konca roka potlačil a anektované územia oslobodil. V tomto období,  bol hrad Teplica  poškodený následkom predmetných vojnových udalostí. Následne už ako poškodená pevnosť, ktorá nemohla dostatočne plniť vojenské obranné úlohy, začala postupne chátrať. Dňa 3. mája 1490  jágerský biskup Orbán Dóczy von Nagylúcse z Veľkej Lúče - Rábsky, Jágerský a súčasne (za vlády kráľa Mateja Korvína) aj viedenský biskup, kráľovský pokladník a (spoločne so Štefanom Báthorym) strážca koruny, napísal svojim bratom na hrad Revište list, z ktorého vyplýva, že hrad Teplica patrí do majetku ovdovenej kráľovnej Beatrix Aragónskej (14.11.1457–12.09.1508), ktorá ho vzhľadom na značné poškodenie (v podstate od základov) prestavila. Podľa Kachelmanna dalo mesto Banská Štiavnica v roku 1489 na stavebné práce na hrade Teplica v celku 2077 zlatých forintov, z čoho sa dá usudzovať, že šlo o rozsiahle stavebné úpravy a ich podstatná časť prebiehala v rozmedzí rokov 1489 až 1490.

Práve v tomto období došlo pravdepodobne aj k modernizácii opevnenia a prispôsobeniu na obranu voči nepriateľovi, nakoľko si to vyžadovali aj zmeny v spôsoboch boja a nástup palných zbraní. Táto prestavba ukončila stavebný vývoj hradu. Dozvedáme sa, že v roku 1490 opatrili hrad delami a strelným prachom.  V tejto dobe bol v danej oblasti najmajetnejší Urban Dóczy, ktorý vlastnil niekoľko hradov v okolí spolu s poddanskými obcami, ako aj rozsiahle majetky pôdy. O jeho majetnosti a vplyve v tejto oblasti svedčí aj správa z 21. novembra 1490, kde si  kráľovná Beatrix zapožičala od Urbana Dóczyho, sumu 8000 zlatých s tým, že za túto pôžičku dostal do zálohy hrady Šášov a Slovenská Ľupča, spolu s okolitými pozemkami. Zaujímavé je, že v listinných záznamoch sa uvádza, že po ôsmich dňoch (29. novembra 1490) Urban Dóczy zapožičanú sumu ešte navýšil na konečnú sumu pôžičky vo výške 16.000 zlatých. Pravdepodobne v priebehu tohto roku (po smrti kráľa Mateja Korvína)i sa hrad dostal podobne ako okolité hrady Revište a Šášov do rúk rodu Veľkolúčskych. Počas tureckých vojen plnil hrad funkciu signalizačnej stanice v tejto banskej oblasti. Patril do sústavy signalizačných hradov Revište - Teplica - Šášov, ktoré sa o prichádzajúcom možnom blížiacom nebezpečenstve v predstihu varovali a to pomocou ohňových znamení. Tieto signalizačné stanice boli budované prevažne okolo polovice 16. storočia, ako ochrana obyvateľstva v tejto baníckej oblasti pred vpádmi ozbrojených skupín a vojsk, ktoré mali eminentný záujem o mesto Banská Štiavnica a samozrejme bohatstvo, ktoré ťažbou drahých kovov toto mesto vlastnilo. Ďalšia písomná správa o hrade Teplica sa nachádza v listine z vojenskej porady, ktorá sa konala dňa 14. mája 1563, kde bol spísaný zoznam hradov v danej oblasti, ktoré mali slúžiť ako strážne a signalizačné objekty, proti stále častejším tureckým vpádom. Na základe tejto správy je zrejmé, že hrad Teplica v tejto dobe plnil funkciu signalizačnej stanice a bol obývaný. 

Posledná písomná zmienka o ešte obývanom a existujúcom hrade pochádza z roku 1602. Mohla by o tom svedčiť súdna pochôdzka z toho istého roku, kedy jeden svedok hovorí o chotári idúcom "vedľa potoka pod starým hradom".

 

Hrad mal po tomto roku ešte nejaký čas slúžiť na rôzne štátne potreby, avšak táto správa nie je priamo písomne doložená a nevieme ani po aký čas mal hrad slúžiť týmto účelom. O dobe zániku hradu sa teda nevie nič určité.

 

Viaceré pramene pochádzajúce z obdobia prelomu 16. a 17. storočia uvádzajú aj to, že hrad v tomto období nemal rozsiahlejšie pozemky a ani podhradie, s tým, že ako vlastníctvo hradu sa uvádzal rybník, ktorý sa nachádza pod hradným kopcom a pretrval až do dnešných čias.

 

Podľa viacerých autorov možno zánik hradu datovať do obdobia 17. storočia. Storočia v ktorom aj tento región žil v búrlivom čase stavovských povstaní. (Bočkaiovo povstanie, 1604-1606, Betlenovo povstanie 1619-1626,  povstanie Juraja I. Rákociho 1643-1645, povstanie Juraja II. Rákociho 1648-1660, Tököliho povstanie 1678-1687).

 

  Nasledujúca doložená zmienka  o hrade Teplica pochádza až z roku 1747. Na mape  Štiavnickej baníckej oblasti, ktorú pre Banský úrad v Banskej Štiavnici, vypracoval M. Zipser. Na predmetnej mape už M. Zipser ku geografickému bodu hradného kopca nepoužil názov hradu Teplica, ale označuje ho názvom: ,,altes schloss“ (starý hrad) teda,  ako Pustý hrad čo znamená, že v tejto dobe bol už neobývaný, opustený, alebo zničený.

Obdobie zániku hradu Teplica, teda môžeme datovať do rozmedzia rokov 1602 až 1747.

Na základe písomných podkladov, správ pre kroniky a jednotlivých historických súvislostí z daného obdobia a oblasti, by sa ako možné dôvody zániku hradu, mohli (podľa môjho názoru) javiť nasledujúce udalosti.

Ako prvú možnú príčinu, možno uviesť obdobie jarných mesiacov roku 1605. V uvedenej dobe prebiehalo na území Slovenska, Bočkaiovo povstanie. Bočkai v tomto čase disponoval armádou so silou 40 až 60 tisíc mužov. Hlavnú silu povstalcov tvorili hajdúski žoldnieri s tým, že v čase keď povstanie vrcholilo, išlo o desaťtisíce týchto žoldnierov.

Jeho vojsko sa skladalo z bojovníkov rôznej národnosti a  jeho pomocné jednotky sa skladali z Turkov a Tatárov. V decembri roku 1604 sa z povstaleckého centra Bočkaiových vojakov, Sedmohradska, pohlo niekoľko prúdov na územie Slovenska, ktoré sa stalo miestom krvavých stretov povstalcov a cisárskych vojsk. Obidve tieto strany a to sedmohradská, ako aj  na druhej strane uhorská šľachta, bojovali za zachovanie svojich stavovských výsad, výhod a majetkov. Ako hlavný cieľ Bočkaiovho povstaleckého vojska v tomto časovom období, bolo otvorenie cesty do stredoslovenskej banskej oblasti, ktorá bola vzhľadom na ťažbu drahých kovov  spojených s bohatými finančnými výnosmi a možnou dobrou korisťou.

Po ťažkých bojoch a obliehaní miest a hradov, ktoré stáli povstalcom v ceste, sa časť týchto miest a hradov povstalcom vzdala. Mnoho miest a hradov, ktoré sa odmietli vzdať bez boja, bolo podrobených a zničených vojenskou silou Bočkajovského vojska. Na jar roku 1605 zostali so silnejších vojenských posádok, ktoré bránili stredoslovenskú banskú oblasť pred povstalcami, už iba obkľúčené posádky Levíc a Zvolena. Následne pod tlakom Bočkaiových povstalcov sa poddal Zvolenský hrad, Kremnica a následne aj Banská Štiavnica. Z dochovaných písomných správ sa dozvedáme, že na jar roku 1605 povstalci pri prerážaní si ciest k baníckym oblastiam vôbec nebrali ohľad na obyvateľstvo a majetok banských miest. Taktiež nebrali ohľad ani na vojenské posádky hradov, ktoré im stály v ceste a nepodriadili sa bez odporu. V apríli 1605 napríklad Bočkajové vojsko,  spolu s tureckými spojencami vtrhli do Banskej Bystrice a takmer ju úplne vypálili. Turecké vojsko následne z mesta odvlieklo do otroctva veľké množstvo obyvateľstva. Bočkaiovci vydrancovali taktiež Kremnicu a okolité obce. Práve v tomto období mohlo dôjsť k útoku Bočkajových vojsk na hrad, jeho dobytiu a zničeniu. Hrad Teplica v danej dobe slúžil, ako strážny hrad a bránil severnú prístupovú cestu do oblasti  Banskej Štiavnice, takže bol priamo v strede tohto vojenského konfliktu. Taktiež je aj možné, že hradná posádka hradu sa vzdala bez boja, aby si aspoň v tejto bezvýslednej situácii zachránili holí život. Je možné, že po opustení hradnej posádky, hrad zostal opustený a začal chátrať, nakoľko už neplnil funkciu strážnej a signalizačnej pevnosti.

Ako ďalšia možná príčina zániku hradu Teplica, by mohlo byť obdobie rokov  1626 až 1633. V tomto období prebiehal v danom regióne proti habsburský odboj Gabriela Betlena. Betlenový povstalci niekoľko krát vydrancovali danú oblasť, s čím im pomáhali aj tureckí spojenci.

V listinách sa uvádza, že v roku 1626 turecké oddiely pašu Murtezu prišli k banským mestám a tam získali mnoho koristi, ako aj z vydrancovaných obcí v okolí.  K týmto tureckým útokom v tejto oblasti dochádzalo za súhlasu Gabriela Betlena. Mohlo by sa spomenúť, že v roku 1633 sa Turci dostali aj do obce Sklené Teplice, ktorá sa nachádza v blízkosti hradu Teplica.

 

V súvislosti zo zánikom hradu by sa ešte dalo uvažovať o období počas stavovských povstaní a to do obdobia povstania Juraja Rákociho. V historických prameňoch sa uvádza, že v mesiaci marec roku 1644 jeho vojská rozdelené do troch prúdov začali postupovať smerom na západ, aby sa mohli čo najskôr stretnúť so svojimi spojencami Švédmi s tým, že časť vojska pod vedením Pavla Bornemisu, postupoval pozdĺž rieky Hron smerom na Banské mestá, za účelom si tieto bohaté oblasti podmaniť.

Každopádne o predpokladanom čase a spôsobe zániku hradu, sa dajú prezentovať viaceré rozličné hypotézy. Osobne som sa pokúsil  načrtnúť niekoľko možných scenárov tejto udalosti. Odpoveď na tieto otázky  môžu v budúcnosti predložiť fundovaní historici a archeológovia. Po poslednej písomnej zmienke o hrade, sa doteraz nepodarilo objaviť žiadne informácie k danej problematike Ako posledné informácie, ktoré by sa dali charakterizovať ako historické, sú tie, ktoré uvádzajú, že kamene v hradných múroch boli postupne rozoberané a odnášané miestnym obyvateľstvom ako stavebný materiál na stavby domov, ako aj na stavbu klasicistického kostola v Sklených Tepliciach  v rokoch 1807-1810.

Cesta do  hradného komplexu viedla po úbočí, ktoré sa nachádza na západnej strane hradného vrchu. Ďalej pokračovala cez šijovú priekopu do opevneného severného predhradia a odtiaľ do nádvoria horného hradu. Hradné jadro má tvar lichobežníka. Na západnej strane nádvoria sa nachádzajú zvyšky zahĺbeného objektu s najväčšou pravdepodobnosťou cisterny a južne od nej, v nároží jadra, stála pravdepodobne veža hranolovitého tvaru. Na protiľahlej východnej strane nádvoria doteraz stojí zvyšok obytnej budovy palácového charakteru. Na juhovýchodnej strane od vrcholovej plošiny vystupuje terénny výbežok, ktorý bol s veľkou pravdepodobnosťou využitý na vybudovanie obytných a obranných zariadení počas prestavby na konci 15. storočia. Zachované základy muriva tu dovoľujú predpokladať priečne trojtraktový objekt. Výbežok je zakončený skalnou stienkou, kde možno predpokladať jeho zakončenie vo forme podkovovitej bašty. Zo severnej strany bolo hradné jadro opevnené priekopou a valom. Neskôr bola do opevneného areálu zahrnutá aj plošina pred vstupom do hradu, ktorá bola opevnená kamenným múrom a priekopou s valom. Uvedený popis exteriéru hradu boli po obhliadke a nákresoch spracované a následne publikované P. Gutekom.

Na základe vykonaného výskumu a po vyhodnotení všetkých zistených informácií, boli P. Gutekom vypracované dve hmotné rekonštrukcie hradu z obdobia 13. a 16. storočia, ktoré boli taktiež po spracovaní publikované     

Toho času sa na hradnom kopci zachovali len zvyšky murív torzovitého tvaru a valové útvary, ktoré sú prerastené mladým lesným porastom. V najvyššej časti hradu prevládajú staré dreviny, ktoré sa následkom poveternostných podmienok lámu a vyvaľujú, čím narúšajú viditeľné terénne obrysy a zvyšky muriva. Najzachovalejším a zároveň dobre viditeľným je murivo zahĺbeného objektu o hrúbke cca 70 cm, ktoré je precízne vymurované z lomového kameňa a omietnuté starostlivo uhladenou omietkou.

Po detailnej obhliadke predmetného objektu je najpravdepodobnejšie, že ide s najväčšou pravdepodobnosťou o objekt cisterny. Dobre viditeľný je aj pekne zachovaný fragment palácovej stavby so zvyškom ľavého ostenia vstupu. Ostatné murivá hradu sa vyskytujú v malých množstvách. 

Murivo padlo za obeť devastácii hradu pri jeho rozoberaní na stavebný materiál, ktorý sa v rokoch 1807 až 1811 použil na stavbu klasicistického kostola sv. Lukáša v obci Sklené Teplice. Zvyšky muriva, ktoré zostali na hradnom kopci a neboli rozobrané, poznačili poveternostné a prírodné podmienky a samozrejme neústupný zub času.